Stretnutie 2022 - Vígľaš - Masarykov dvor

Tento rok sme sa stretli už po 11-ty krát, tentoraz v staro-novom formáte. Čo to znamená? Organizáciu sretnutia si zobrali na svoje plecia, psychiku, nervy a ruky Tomáš s Luckou. Táto nová organizačná dvojka vychádzala zo zaužívaných pravidiel a zvykov pôvodných organizátorov Ondreja a Evky, a tiež vydala zo seba tie najlepšie nápady a zapojila sily milých a ochotných ľudí. (Že mám pravdu?) Ale o tom postupne.

Schádzať sme sa začali tak ako zvyčajne, v piatok, v poobedných hodinách, niekto po práci, niekto po zdĺhavej niekoľkohodinovej ceste. Kamaráti, ktorí sa nevideli celý rok sa v priebehu slnečného dňa presúvali zo všetkých kútov republiky. No nielen z tej našej krásnej slovenskej zeme, ale prišli aj stále hviezdy z Viedne, Brna, ba čo najviac potešilo mňa osobne, bol najvzdialenejší účastník z Mladej Boleslavy. Ich príchod bol zo všetkých najneskorší, o to viac sme sa tešili ich príchodu. Po tých 700 kilometroch a zdravotnom stave ich môžeme len obdivovať (ked si Zlámal nohy zlámal). Piatočný večer (ak ste si aj vy ostatní všimli) býva vždy najveselší a najpromilovejší. Ale v rámci slušnosti, počestnosti a bezpečnosti.

Sobotný štart následoval po švédskych stoloch, slovenskej rozprave a československom štartovaní. Pre tých, čo neprišli: môžete ľutovať. Policajti (dá sa povedať, že naši) prišli na motorkách a sprevádzali nás celou cestou. Títo milí a ochotní chalani sú pre nás skvelou pomocou a spestrením, pretože len vďaka nim sa naša lentilková línia na križovatkách a semaforoch nepotrhá. Veľmi si vážime tieto ich posily a ďakujeme ich náčelníkovi, že nám týchto chlapcov ochotne požičia. Našu spanilú jazdu Podpolianskym krajom viedli z Vígľašu cez Detvu, Očovú, obidve Mičiné až do mesta, ktoré je (ako hovorí Marek) najkrajšie na svete, do Banskej Bystrice. Najprv sme navštívili pána Ivana Dedinu, ktorý je zakladateľom prvého veteránskeho klubu v Bystrici a jeho vlastné múzeum historických motocyklov. Však by ste neverili koľko motocyklov sa vojde do takého malého priestoru? Naše embéčky okupovali nielen dvor cez ktorý sa ide ku jeho zbierke, ale obklopili aj hlavnú cestu a tým sme boli zaujímavejší pre okoloidúce autá. Pomaličky sa presunieme do centra mesta a tu sa zase ukázalo Tomášovo estetické plánovanie parkovania. Síce som najprv nechápala čo to hovorí, že ako sa uložíme, ale pochopila som, že myslel „uložiť ako“. Výsledky sú na fotkách a je to krása. Vďaka mestu, že nám umožnilo parkovať na námestí. Vďaka za toto bezproblémové parkovanie, vďaka, že ste nám na radnici vyšli v ústrety. Ľudia, čo sa okolo nás nakopili to tiež ocenili. Boli sme atrakciou a to sme ani nerozkladali žiadne šapitó. Po zhruba dvojhodinovej prestávke na obed, kávu ,zmrzlinu a ktovie čo ešte, sme si pozbierali svoje kartóny spod áut a zoradili sa na odchod za sprievodu policajných majákov našich zeleno-bielych kamarátov. Po ceste cez Slovenskú Lupču a Lučatín prišla ďalšia čerešnička – obec Ľubietová. Tak esteticky upravené a rozkvitnuté námestíčko sa vidí len v takých obciach, kde to ľudia robia srdcom, s láskou a hrdosťou ku svojej obci. Už len to, že nás, našich 54 áut nechali parkovať na tráve (!), pred obecným úradom, ktorý sa skôr podobá na kaštieľ. Pohostili nás zákuskom, kávou, vítali nás muzikou a množstvom ľudí. Pán starosta nám osobne v múzeu rozprával históriu obce a baníctva. Manželia, ktorí sa starajú o túto ľúbeznú obec majú v sebe obrovskú chuť a lásku k obci. Ak pôjdete okolo, prevezte sa cez jej uličky, sála z nich kľud a dobrý pocit. Je tu taký pozitívny duch a akési zvláštne fluidum z kombinácie vlastností ako sú cit, estetika, zodpovednosť a láska k histórii a predkom. Myslím, že výstižnejší názov už táto obec nemohla dostať: Ľubietová (prečítajte si to meno pomaly, mäkúčko a s citom). Tak taká tá obec je. Pozdravujem tetu, čo nám rozdávala, len tak z radosti, pletené čelenky na zimu. Rozlúčila sa s nami muzika, zástupcovia obce a my sme sa po tejto návšteve pobrali ďalej. Naspäť cez Slovenskú Lupču, okrajom Banskej Bystrice, Sliač a Zvolenskú Slatinu naspäť na Masarykov dvor do Vígľaša. Ešte sme mali čas si pofotiť naše autá kým začala večera a po nej sa nám prihovoril, tým aj oficiálne uzavrel, našu spanilú jazdu organizátor Tomáš s Luckou. Potom už prišiel sľúbený hosť večera, mnohým známy cestovateľ a (úprimne) tak trocha exot, milovník jeho rodného mesta: Marek Slobodník. Tento dospelý muž a fešák s dušou malého naivného dieťaťa nám priniesol svoj film ako prešiel Pionierom Afriku. Veselý chalanisko nás pobavil svojim úvodom k filmu a jemu vlastnými hláškami a úvahami. No a samozrejme, po filme nerobil žiadne celebritné drahoty a pofotil sa s nami. Marek díky! Neuveríš. Ale pre niektorých ľudí bol zážitok rozprávať sa s tebou.

No čo vám budem hovoriť, peňaženky sa vyprázdnili, poháre piva tiež. Nás neodradilo ani zhasínanie svetiel a záverečná v bare penziónu a ešte sme pár hodín pokračovali „po svojom“. Síce v komornejšej atmosfére, ale predsa.

Nedeľa je nedeľa a s ňou prichádza odchod domov za povinnosťami. Je pre nás veľkou radosťou, že aspoň takto jeden krát do roka sa môžeme stretnúť. Sú medzi nami ľudia, čo nechodia na žiadne veteránske stretnutia, ale toto naše embéčkové si nenechajú ujsť. Tu vzniklo mnoho priateľstiev, ktoré delia stovky kilometrov. A preto sa už teraz tešíme na rok 2023, keď zase každý z nás prejde sto, dvesto... sedemsto kilometrov len tak, bez čakania odmeny, pre radosť, pre kamarátov, pre spomienky. 

Dovidenia priatelia.