3. Oficiálne stretnutie priaznivcov Škody 1000 MB 2013

Bystrá dolina - Brezno

Tak už sme sa zase predviedli v plnej kráse. Toľko sme sa na to tešili a tak to rýchlo uletelo !

V dňoch 10.5. – 12.5.2013 sme sa znova stretli. Tak ako každoročne, zase niekde tam v stredoslovenskom kraji, konkrétne v Bystrej doline pri Brezne, veď nech to majú spravodlivo aj východňári od Košíc až po  západňárov od Bratislavy. A ten zlatý stred mal výhodu, ktorá sa v núdzovej situácii ukázala ako naozaj spoľahlivá a pre kritické situácie pripravená pomoc.

Ako som písala, pomaly sme sa začali schádzať už v piatok. Niektorí si pre tento sviatočný deň dokonca zobrali aj dovolenku a patrili medzi prvých ubytovaných na chate Limba.  Na parkovisko sme sa vošli všetci, bolo to síce LTT, ale vošli sme sa. Organizátori (ako inak Ondrík Tausberík s manželkou a Martinom Valovičom) nás po večeri všetkých srdečne privítali, zoznámili nás s organizačným plánom a potom prišlo na rad ako vždy, stručné predstavenie sa „účastníkov zájazdu“. Prišli aj starí známi pravidelní účastníci, ale veľmi sme sa potešili novým tváram. Jedáleň hotela bola plná, výbuchy smiechu pravidelné, zoznam účastníkov spísaný, jamy na cestách zo všetkých smerov zaevidované, začala sa voľná zábava. Ale pozor ! Raňajky sa vydávajú od 7.00 do 7.30 a odchod je o 8.30 ! Tak nezaspať !

Nocľah v „oldies hotely“ bol dobrý, spánok tvrdý, kuchyňa veľmi dobrá, majitelia naozaj príjemní. Tak po skorej rannej oprave nepojazdného kolesa, ktoré sa rozbilo cestou, nastalo utieranie a leštenie rannou rosou zmáčaných miláčikov. Veď takéto „škaredé“ mokré autá by nemohli vyjsť na tie naše „krásne“ cesty.  Keď sa skončilo zoraďovanie posádok, čakalo sa na policajný doprovod. A prišli naši starí známi ! Veľmi milí, sympatickí policajti na motorkách. Dá sa povedať, že keby ich motorky boli značky Škoda, tak už sú naši členovia. Takto ich považujeme aspoň za našich neoficiálnych členov.  Tu pred chatou,ráno ešte pribudli ďalší tisíckari z okolia Brezna. Zoradili sme sa do dvojradov, pekne ako škôlkári, pohľad na naše zoskupenie bol dokonalý. Pár fotiek a ide sa.

 Našim cieľom bolo ukázať mladej generácii  krásy tohto kultového auta zo 60-tych rokov a starším občanom vyvolať spomienku na toto vozidlo. Od začiatku výroby už uplynulo 50 rokov a pre občanov bývalej ČSSR je to  také populárne auto ako bol v Nemecku Volkswagen „Chrobák“.

Prvý smer bolo Brezno – námestie, a tu výstava áut. Chceli sme ľuďom pripomenúť našich miláčikov a spopularizovať renováciu týchto ešte dochovaných áut. Autá mali úspech (my sme starostlivo brali ohľad na novú dlažbu), počasie nám prialo ako keby nám ho sám hydrometeorologický ústav vybavil. Tu sa začalo prvé oficiálne počítanie účastníkov. Narátali sme 40 ! Výborné, zase viac než minulý rok.  Pokračovanie – teda druhá etapa, smerovala do Čierneho Balogu. Všetci vieme, čo pekné je tu v tejto oblasti, takže po našej prezentácii prejazdovými obcami sme zahájili okupáciu parkoviska pri malej železničnej staničke a starostlivo sme sa tu zoradili. Rýchlo, rýchlo, pofotiť kto čo stihne, lebo vláčik za chvíľku odchádza. Prišli sme práve včas. Nasadať ! Nestíhame, platí sa vo vlaku ! Bohužiaľ jazda netrvala dlho. Vlak len čo zmizol z dohľadu na dostatočne dlhú vzdialenosť sa vykoľajil.  Vzdialenosť od stanice bola krátka na to, aby sa zahájila prehliadka múzea, ale dosť dlhá na to, aby sme spiatočnú cestu išli „po svojich“. Ešteže niekoho napadlo zatelefonovať tým čo sa nešli odviezť, aspoň ich postupne pozvážali na autách. Nepokazilo nám to náladu, veď ten rušňovodič za to nemohol. Aspoň sme sa mali na čom smiať (nech nám to tí ujovia z Čierneho Balogu odpustia). Obed bol dohodnutý priamo tu pri staničke vlaku na terase reštaurácie. A pečené prasiatko bolo asi najlepšou odmenou pre deti a tých sklamaných „vykoľajených“ tisíckarov. 

Ak toto číta niekto z okolia Heľpy, tak myslím, že je vhodné sa ospravedlniť tým, ktorí nás čakali na námestí. Bohužiaľ, aj toto prispelo k časovému zdržaniu našej tisíckovej kolóny. No a vzhľadom na kvalitu ciest v tomto kraji sa ten časový sklz nedal dohnať. Možno keby sme mali stretnutie tankov, alebo traktorov, tak by tá cesta nebola taká „zábavná“. Viem, že všetci tadiaľto jazdia s obavami o svoje autá, a my sme si tisícky tiež chceli ušetriť. Ale derie sa mi  úškrn na tvári pri spomienke na ten škodovácky slalom. To ste ešte nevideli ! 40 embéčiek pekne za sebou kľučkovať po ceste slalom medzi jamami. Našťastie policajný sprievod na nás upozorňoval nielen obyvateľov, ale hlavne ostatných šoférov, takže k žiadnej kolízii nedošlo, všetci boli ohľaduplní.

Ďalšia etapa bola smer Telgárt. Počas tejto etapy nás síce neviedol Peter Sagan, ale Martin, no tých Saganov na bicykloch sme stretli dosť. Snáď im po tých cestách neostali hranaté kolesá. Na tejto etape sme mali dve zastávky. Jedna bola pri prameni Hrona, na lúke priamo vedľa pasúceho sa stáda krásnych hnedých zamatových kravičiek. Zoradenie do jednej línie bolo pedantné, mohlo sa začať fotiť. Účastníci z menej lenivých posádok sa vyškriabali na protiľahlý kopec a pofotili toto pekné malé zelené údolie aj so škodovkami  pekne zhora. Bola to pekná zastávka, a ak sa zamyslíme, že ten maličký prameň a potôčik blízko ktorého sme stáli, je vlastne tá istá rieka, čo sa o niekoľko kilometrov ďalej valí v širokom koryte. Až sa tomu nechce veriť. Región Horehronia je pekný, zelený, škoda tých ciest. Ďalšia krása pri ktorých sme sa zastavili bol železničný viadukt. Nad širokou lúkou spája dva kopce tento kamenný most, ideálny objekt pre oko fotografa. Tak aspoň narýchlo sme zoradili naše tisícky, rýchlo vyprázdniť priestor okolo áut a môže sa cvakať. Myslím, že týmito zábermi potešíme ešte veľa ľudí, tak ako sme potešili všetkých, ktorí sa s našou kolónou tisícok stretli. Vzbudili sme záujem, no a u starších obyvateľov Horehronia sme niekde z hĺbky pamäte vytiahli spomienky na tie roky, keď týchto áut jazdilo po našich cestách ešte veľa.  Tu na tej najkrajšej lúke dnešného dňa, náš neoficiálny predseda klubu rozdal všetkým účastnícke listy, nech si ich každý môže spokojne doma zavesiť na nástenku a spomínať na jeden krásne strávený víkend. Tu, takto podvečer pod starým viaduktom  bola akási symbolická križovatka našich ciest, pretože niektorí z nás už museli po krásnom slnečnom dni opustiť naše stretnutie, ale nocľažníci z chaty Limba sa vydali ešte na poslednú spoločnú cestu naspäť na chatu. Nebudem to takto smutne ukončovať, pretože padnutím kľúčika od auta na izbe začala druhá fáza nostalgickej nálady. Keďže máme šťastie na bazény so žabami, prišli na rad fotky, ktoré boli ešte čerstvé ako teplé rožky. Tak sme si ich hneď po večeri so smiechom popozerali na televízori, ktorí bol taký veľký, že aj tí, čo si zabudli okuliare ich museli vidieť. Ondrík Tausberík poďakoval všetkým účastníkom a zhodnotil cieľ našej misie ako splnený. Nezabudol zdôrazniť, že je rád, že sa na tých „tankodromových“ cestách nikomu nič nestalo, dokonca ani obyčajný defekt.  Minuli sme prinesené zásoby, aj tie, ktoré ako odškodné za železnicu v Čiernom Balogu priniesol Martin, a keď sa začalo prvé odpadávanie od únavy a nedostatku spánku, začali sme opúšťať spoločenské priestory chaty.

Takže pekne zatočiť sa do periny a dobrú noc. Ranná rozlúčka nebude chýbať.

P.S. Chcem sa ešte raz poďakovať organizátorom za perfektne zvládnutú a zorganizovanú akciu. Ďalej Tomášovi, za to, že prispel k oprave pokazeného kolesa, bez ktorého by bolo o účastníka menej. Ďakujem aj všetkým čo sa zúčastnili a vozili so sebou aj kopec náhradných dielov z ktorých by poskladali aj ďalší motor. Bolo milé keď sa pri nás na kopci zastavili či „varíme kávu“ v chladiči. A ďakujem aj opravárenskému tímu z nedeľného rána keď sme nemohli naštartovať . Domov sme už prišli šťastne a dúfam, že aj všetci ostatní.

Neoficiálne stretnutie 2013

Veľký Meder

Tak ako po minulé roky, zase sme si dali rande vo Veľkom Mederi. Veď spojiť spanilú jazd južným slovenskom a čvachtanie sa vo vode (o dobrom jedle ani netreba hovoriť), tak na to sa dá každý nahovoriť, komu to čas dovolí. Pre tých, ktorí váhali a nestali sa spolu s nami účastníkmi zájazdu môžem odkázať, že nespravili dobre. V piatok sa to začalo zbierať (v našom odskúšanom ubytovaní) a v nedeľu ráno sme už boli kompletní (aj v hlave aj v kolóne). Pridali sa aj "stovkári", veď dobrých kamarátov nevyháňame, aj nejaký ten iný veterán spestril našu lentilkovú prehliadku. Ano, všetky autá vo farbe lentiliek zaujali obrovskú (možno až nečakanú) pozornosť všetkých občanov a občaniek, detí aj dôchodcov. Trasa bola tak perfektne zorganizovaná (vďaka Tiborovi) a dá sa povedať, že aj reprezentovaná samotným primátorom Veľkého Medera pánom Návarym. Skúsený profesionálny šofér Tibor myslel na všetko, nie len na naše hladné žalúdky a reklamu po všetkých okolitých dedinách, privítanie hasičmi, ale aj na to ( a to bolo fakt dôležité), aby sa náš dlhý rad nepotrhal. Tibor, toto sa ti fakt rátalo ! Perfektné ! 

No aby som aj čo-to o ceste. Nie len nás si "obkukávali", ale aj my sme si obkukli nejakých tátošov, neboli síce takí farebný, miesto kolies mali nohy (tiež štyri), a boli veľký, malí, chlpatí, špinaví, čistí, bledí, tmaví, rohatí, ušatí.... áno, kravičky, býčkovia, prasiatka, koníky, somárik.... a všéééličo čo na takej farme za obcou Trávnik chovajú. V Trhovej Hradskej nás privítali už spomínaní hasiči, na malom námestíčku zorganizovali zoradenie našich áut do pekného fotogenického oblúčiku. Tu bolo jedno z prekvapení: osobne sám pán starosta obce odovzdal ceny za najkrajšie auto, najstaršieho účastníka, žena vodička a najmladší účastník. Toto sme teda nečakali. Musím poďakovať pánovi starostovi za toto milé prekvapenie a aj za to slávnostné privítanie v obci. Musím uznať, že chlapcov v hasičských uniformách majú naozaj šikovných. Títo šikovní chlapci si svoje hasičské auto sami zrekonštruovali a opravili, dali mu druhý dych a nový život, aby ešte mohlo pomáhať a byť užitočné. Tak týmto autom mohli takto pekne oficiálne privítať účastníkov nášho zájazdu. Bruchá sme si pomastili tu v Trhovej Hradskej, kým si ľudia obkukli naše autá (pod dozorom šikovných hasičských uniforiem) a frčali sme ďalej.  V očiach smrť a na tachometri 50, tak sme prevalcovali ešte zopár dedín v neporušenom a bezporuchovom stave krížom-krážom aspoň malou časťou krásneho žitného ostrova smer Veľký Meder. Nebyť Tibora, vodcu kolóny, asi by sme ani netrafili. 

Hromadná výstava našich tátošov zaujala v areáli kúpaliska aj zahraničných účastníkov. Kým si všetci pofotili a obkukli naše spomienky na komunizmus, účastníci zájazdu sa vyčvachtali koľko vládali. Takto nenápadne sa poďakujem aj Ondríkovi Tausberíkovi, lebo keď vybavoval protekčne počasie na svadbu kvôli ktorej nemohol prísť, tak asi netušil ako potešil aj nás týmto krásnym slniečkom. Tak bolo teplo, že mne sa v tej teplej vode ani čvachtať nechcelo.

O tom čo bolo potom písať nebudem, len stručne. Úspešnú misiu sme ukončili v našom "kempe" pri vínku (aj ohnivú šou sme si spravili) a bavili sme sáááá.....

Nedeľa bola venovaná ešte jednej spanilej jazde pre vytrvalcov, ktorí sa ráno vládali zobudiť a hlavne sa chceli povoziť po Gabčíkovskej priehrade, tentoraz loďou. Slávnostné ukončenie misie nazvanej "štvrtý nultý ročník" bolo znova na kúpalisku. Slzy v očiach... neboli, ale aj tak nám bude smutno.

Tak pionieri ! Teším sa na vás na niektorom veteránskom stretnutí ! A nech vás budúci rok na oficiálne stretnutie príde čo najviac !

A nezabudnite !

V Hodonínéééééé.....