Prešiel zase rok a my sme sa dočkali našich kamarátov. Dočkali sme sa tejto akcie, na ktorej sa stretnú ľudia s radosťou zvítania sa s kamarátmi, ktorých nevideli celý rok. Pre nás najlepšia veteránska akcia roka. Východňáre a západňáre si tu, v strede Slovenska dávajú rande. Stredoslováci nechýbajú, do celodennej spanilej jazdy sa pridajú hneď od sobotného rána.
Na piatkové zvítanie si väčšina zobrala dovolenku, lebo tie kilometre v kolesách našich farebných tátošov si chce každý vychutnať kľudnou a spoľahlivou jazdou. O tých zo Svidníka a Sniny ani nehovorím. Parkovisko pri horskom hoteli Minciar sa začalo plniť už v skorých poobedných hodinách. Tak ako to každoročne býva, privítal nás hlavný organizátor Ondrej s manželkou Evkou. Večera zaplnila všetky hladné bruchá, aby sa im lepšie natriasalo pri smiechu a večernej zábave.
Ráno, s plnými bruškami sme o pol desiatej vytvorili pestrú kolónu. Samozrejme už s naleštenými a po rannej rose vysušenými plechmi. Tento proces sa nedá vynechať, patrí to k tradícii našich stretnutí. Naštartujú sa všetky handry a jelenice a už to frčí. Zopár nových účastníkov to tiež chápe a nedajú sa zahanbiť.
Všetkým, čo sa podarilo vyraziť po veľkej strmine pred hotelom, sa opäť venoval policajný dozor, ktorý nám zariadil bezpečný a hromadný prejazd všetkými križovatkami. Chlapci sú šikovní a zaslúžia si palec hore. Nemajú síce embéčkové motorky, ale my ich už po toľkých stretnutiach považujeme za našich členov. Teraz sa už pridali aj šoféri z okolia, teda tí bez nocľahu, čo to majú len pár kilometrov k nám k hotelu. Po zoradení už vystrelil pomyselný štartovný signál a naše úsmevy sa ešte viac rozšírili. No nebyť uší, smeje sa nám celá hlava. A nielen nám. Tie radostné pohľady a veselé mávania a pokriky okolitých divákov z miest a obcí stoja za to. Myslím, teda som presvedčená, že nerobíme radosť len nám, ale aj im, hlavne tým starším a dôchodcom, lebo v ich hlavách sa zase objavujú staré spomienky. Kývame, trúbime, ideme ďalej a ďalej. Prechádzame dedinky, kopce, lesíky, zase dedinky, kopce a mestá. Naša protekcia v hydrometeorologickom ústave zase vybavila krásne slnečné počasie, naše farebné vyleštené plechy sa leskli o to viac.
Trasa z hotela pri Skalke pri Kremnici viedla priamo cez Kremnicu, Bartošovu Lehôtku a Trnavú horu, cez jednu-druhú Breznicu, Budču, a potom okrajom Zvolena smer sever. Každoročne máme na našej trase aj niečo poznávacie, poučné. Tento rok to padlo na dedinku Hronsek. Jeho krásny drevený kostolík je pýchou obce, ba dokonca aj celého okolia. Do uličiek okolo kostolíka sme sa vošli, síce s malým oneskorením, ale túto drevenú stavbu z roku 1726 sme si nenechali ujsť. Veď ju neobišlo ani UNESCO a do svojich kultúrnych dedičstiev ju zapísalo v roku 2008. Článok o ňom by bol na samostatnú kapitolu, tak budem pokračovať o tých našich farebných dedičstvách, ktoré na rozdiel od kostolíka majú aj „zopár“ skrutiek a plechov. Cez hory, lesy, pastviny a lúky sme pokračovali krásnou Slovenskou krajinou do centra kedysi stredoslovenského kraja, do Banskej Bystrice. Výkladná embéčková skriňa tentoraz padla na toto mesto a jej priestranné námestie. Svojimi rozmermi ako stvorené na takúto akciu. Je zbytočné písať akú pozornosť domorodcov a turistov sme upútali, isté je, že na webe budú nielen fotky od našich účastníkov. A času na fotenie mali až-až, pretože naše škvŕkajúce žalúdky po tejto plechovej turistike si už zaslúžili poriadny obed. Potom kávičku, nejakú tú zmrzlinku... no a fotenie. Doslova sme sa poskladali na schody pod sochou pod hodinovou vežou. Teraz vydržať „cvaky“: jeden-dva, slovom dvanásť, a možno aj viac, ale naša skupina a jej skupinová terapia je už navždy zachytená na našu stránku. Bolo nás jedenásť? Nie áut bolo 43, poštovým textom štyridsaťtri. Ale naša etapa terapie nekončí. Pokračujeme smerom na Harmanec a nielen krásnou prírodou, ale aj okolo Harmaneckých papierní, kde sa vyrába tak veľmi potrebný a dôležitý produkt. No a ešte hore kopcom, dole kopcom, okolo nás ukľudňujúca zelená príroda a vnútri áut smiech a dobrá nálada. Po všetkých tých zákrutách a serpentínach, mimochodom káva na chladiči sa nevarila, sme odbočili vľavo a šup! Už je tu Horná Štubňa! Ešte kúsok do Kremnických baní a potom už cez staré známe Krahule (aha, tu sme boli minule!) už k nášmu hotelu. Ani dnes nás nevynechalo každoročné pravidlo, že jedna posádka má smolu. Raz sme to boli my, inokedy niekto iný. Pozdravujeme Ivana! Neboj sa, nabudúce to pôjde bez problémov. Hlavne, že sú plechy rovné.
Večerná zábava pokračovala klasicky, s bohatou tombolou, zážitkami, spomienkami a nádejou, že zase o rok. Áno, o rok sme tu zas. Tu niekde na okolí, hneď  ako nájdeme hotel s veľkou kapacitou, lebo je nás čím ďalej viac. A to nás teší. A komu sa nedalo tento rok prísť, vidíme sa v máji 2020, to už bude „desina“! Okrúhle desiate stretnutie! Už teraz sa moc tešíme.
Ďakujem všetkým zúčastneným, minimálne 95 % z vás si toto teraz číta. Ostatným sa časopis v stánku neušiel a musia si ho prečítať za týždeň. Ďakujem za tie krásne životné chvíle, ktoré si takto spoločne prinášame. A hlavne: Ondrík, Evka! Veľká vďaka vám! Máte na tom najviac zásluhy.
A vy ostatní, keď sa budete túlať cestami tohto kraja, možno práve našimi trasami, keď budete rovnako obchádzať tie tankodromové jamy na cestách, tak si na nás spomeňte. Presne tadiaľto išli naše farebné spomienky so svojou históriou. Všetky tie embéčky, ktoré vozili stavebný materiál, mamičky do pôrodnice a babky do kostola, niektorých aj na socialistické dovolenky alebo len tak, v nedeľu na výlety k vode. Zaspomínajte si na autá so štyrmi rýchlosťami a jednoduchým sytičom, žiadne autorádio a žiadna zástrčka na zapaľovač, ale miesto toho všetkého kopa ľudských osudov, trápení a radostí.
Dovidenia o rok priatelia.